Preskočiť na hlavný obsah

Laická misia v Hondurase 2019-2020


Na misiu v Hondurase sme v lete 2019 vyslali tri dievčatá – členky nášho združenia MiSeVi – Janku z Lendaku, Anastáziu z Michaloviec a Ingrid z Trnavy. Pôvodne to mala byť misia trvajúca 1 rok, ale kvôli situácii ohľadom koronavírusu, ktorá ochromila celý svet, sa v apríli 2020 vrátili naspäť na Slovensko.

Po návrate sme vyspovedali jednu z nich – Janku Batoryovú – a tu je náš inšpiratívny rozhovor:

 

Kde presne ste slúžili?

Slúžili sme v strednej Amerike, v krásnej krajine obklopenej palmami,  banánmi, kokosmi, ananásmi a hlavne srdečnými ľuďmi. Naša farnosť Sangrelaya sa nachádza na severovýchode  Hondurasu na pobreží Karibského mora, takmer na konci sveta, kde majú misiu slovenskí kňazi Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Kňazom ďakujeme za veľké prijatie, lebo boli našimi vodcami a učiteľmi na našej prvej misijnej ceste, ale hlavne na ceste do neba. Rovnako nám išli príkladom aj v každodenných činnostiach a veciach, ktoré bolo potrebné vedieť na prežitie, pretože misia nezahŕňa len misijnú činnosť a evanjelizáciu, ale treba sa aj postarať o praktické veci, aby všetko fungovalo. A verte, že v tých podmienkach je to o to náročnejšie.

Spolupracovali sme aj so sestrami Dcérami kresťanskej lásky v San Pedro Sula - v druhom najväčšom meste v Hondurase a v jednom z najnebezpečnejších miest v strednej Amerike. Pôsobila som tam iba ja sama, zatiaľ čo dievčatá sa venovali ľudovým misiám vo farnosti. Strávila som dva mesiace s deťmi v domove, ktorý sa volá Hogar San José (Dom svätého Jozefa), kde bývajú deti vo veku od 5 do 20 rokov z chudobných (a mnohokrát z neúplných) rodín – teda deti ulice, o ktoré sa ich rodičia nedokážu postarať či zabezpečiť im štúdium. Často nemajú ani na jedlo, tak tu niektoré zostávajú aj počas prázdnin. Sestry ich vychovávajú, učia každodenným prácam (varenie, pečenie, šitie), zabezpečujú štúdium na základnej a strednej škole, vštepujú im dobrú výchovu a kresťanské hodnoty a v neposlednom rade vlievajú do ich sŕdc lásku.

Prečo práve Honduras?

Naše združenie MiSeVi je jednou z laických vetiev vincentskej rodiny, tak sme v spolupráci s kňazmi Misijnej spoločnosti mali možnosť vycestovať tam, kde chýbajú misionári, pretože naša farnosť má 22 dedín. Ľudí tú môžeme vidieť veľmi túžiacich po Kristovi.  Za týmto združením stoja ľudia, ktorým vďačíme, že sme tam mohli byť a vyprosujeme im veľa Božích milosti za túto ich službu, cez ktorú nám sprostredkovali možnosť meniť naše životy.

Prečo si sa rozhodla odísť a slúžiť v ďalekej neznámej krajine?

Prvýkrát sa ma túžba po misii dotkla na SDM 2016 v Krakove. Tam vyzval Svätý Otec František nás mladých, aby sme neboli pohodlní, ale aby sme si obuli topánky a išli v ústrety biednym, chudobným, trpiacim. Aby sme neboli mladí na dôchodku (keď na to ešte nemáme ani vek :D) a nudní mladí, ktorí nudia ešte aj druhých. Pýtal sa nás, či sme schopný snívať? Tak som sa pýtala samej seba a odpoveď bola jasná – áno – robiť všetko pre večný život, ktorý môžeme dosiahnuť mnohými malými skutkami v našich životoch a k nemu privádzať aj iných. Raz to bude naším pokladom v nebi. Je na nezaplatenie. Lebo my mladí musíme mať vášeň, energiu a najdôležitejšie je mať otvorené srdce pre druhých! Lebo len milosrdné srdce sa vie deliť s milosrdnou láskou. Oplatí sa byť mladým.

Ako vyzerali vaše dni na misiách, vaša služba?

Hlavnou náplňou našej misijnej služby boli ľudové misie - ohlasovanie evanjelia medzi ľuďmi slovom aj svojím životom. To znamená, že sme navštevovali jednotlivé komunity našej farnosti, spoločne sme sa modlili, uvažovali nad textami evanjelia, viedli sme katechézy pre deti v školách alebo formačné stretnutia pre dospelých v kostole.

Moja služba okrem ľudových misií bola aj trochu iná. Ako zdravotná sestra som mala možnosť slúžiť chorým aj týmto konkrétnym spôsobom. V dedine má rehoľná sestrička zdravotné centrum, kde som chodievala vypomáhať. Byť vo svojom živle aj tam v Hondurase, bola pre mňa nová a úžasná výzva.

Ďalšia moja služba, ktorú sme už spomínali, bola pri deťoch v domove Svätého Jozefa. Tam som mala katechézy na rôzne témy - veľa som sa inšpirovala tým, čo bolo pre nich zaujímavé a o čom nemali vedomosti. Sú tam deti od tých najmenších až po dospievajúce dievčatá. Poviem vám, že niekedy ma vedeli riadne vyšťaviť. Ale mala som radosť z toho, že sme spolu rozoberali veci, ktoré im nikto nepovie. V tomto domove je aj ambulancia s lekárom, takže aj tu som sa kúsok realizovala. Dotýkala som sa ľudí, ktorí si nemohli dovoliť kúpiť celú krabičku liekov a prosili ma len o pár tabletiek, lebo nemali peniaze na ďalšie. Keď som videla mesačné dieťa, ktoré vážilo len asi 1,5 kg, tak to bol bolestivý pohlaď. Čítali sme im v čakárni zo Svätého písma, ale aj rozdávali ľudom fazuľu zadarmo. Aj toto môže zahŕňať služba v ambulancii.

 

Máš nejaký silný zážitok?

Môj zážitok by som asi nenazvala zážitkom. Dostala som silný zápal na tvári, ani lekári  nevedeli z čoho. Tropické prostredie, klíma, rôzne druhy hmyzu a komárov pravdepodobne môj organizmus zle znášal. Takže po 8 hodinovej ceste do mesta (na motorke, autom, autobusom, taxíkom) som sa ocitla za múrmi nemocničnej izby v Hondurase. Sprevádzali ma sestry kresťanskej lásky (ako anjeli stražni), ktoré bývajú v tom meste, kde bola aj nemocnica. Keď som bola už na lôžku v takom stave, že som nevnímala okolie a čakala na záchranu a oslobodenie zároveň, tak jedna z nich prišla za mnou a v tichosti mi začala umývať nohy od piesku. Neskôr som zistila, že to bol uterák druhej rehoľnej sestry (bol to uteráčik na tvár – pot stekajúci po tvári je súčasť misie). Pochopila som, že potrebujeme neustále pozývať Pannu Máriu do všetkých našich situácií, v ktorých sa ocitneme - ona nám dá pocítiť dotyk lásky a ochranu. Bola to sestra Feliza, ktorá má 90 rokov a svoju misiu začínala tak, že obliekala deti, lebo chodili ešte nahé a zachránila nejeden ľudský život chorých černoškov, keď boli na pokraji smrti v našej dedine.

Zdravotnícky systém tam nie je ako u nás. Ľudia mnohokrát nejdú do nemocnice, lebo nemajú peniaze ani na cestu, nie to ešte na starostlivosť. Uvedomovala som si, aké mám ja veľké požehnanie, a že veľa ľudí nemá tú šancu. Keďže som sa ocitla prvýkrát v tej druhej pozícii – ako pacient - začínala som sa vžívať do ľudí a spomínať na tých, ktorých som stretla v mojej práci ako zdravotná sestra. Viem, že utrpenie patrí ku každej chorobe, ale s odovzdaním všetkých bolesti Bohu je niekedy to to najrýchlejšie uľavenie a postupné uzdravovanie. Veď každá choroba má uzdravenie a každý kríž nesie so sebou spásu. Zjednocovanie sa s Ježišom na kríži je niekedy ťažké v našich životoch a visieť spolu s ním na druhej strane je mnohokrát pre nás nepohodlné, nepáči sa nám to, nariekame. Stačí len obetovať (seba) bolesti, svoj život a všetko sa potom nesie ľahšie... A neskôr pochopíme, že čím sme, nám lepšie ukáže choroba ako zdravie, ako povedal sv. Vincent. Mnoho ľudí na mňa myslelo v modlitbách a vedzte, že to bolo citeľné. Po 4 dňoch ma odpojili od kontinuálnej analgetickej liečby a dvojkombinácií antibiotík a po týždni prepustili domov. Som vďačná Bohu aj za tento čas skúšok.


Dávala si do služby druhým všetko. Čo naopak dala misia tebe?

Misia mi dala možnosť poznať samú seba cez príležitosti, v ktorých sa môžem meniť a potrebujem presne to, aby som sa mohla priblížiť bližšie k Bohu. Učila ma väčšej pokore, neustálej trpezlivosti (keď sme čakali aj dve hodiny na ľudí, moja trpezlivosť mala čo robiť; alebo keď sme si niečo naplánovali, a zrazu sa všetko zmenilo a plánovať sme museli odznova), ale taktiež som sa učila prijať poníženosť. A tiež si osvojiť poslušnosť, až do krajnosti a za akýchkoľvek podmienok. Niekedy nastanú také situácie, že nechápeme prečo sa dejú, ale potom s odstupom času vidíme, na čo to všetko bolo dobré. A takto postupne krôčik po krôčiku nás Boh mení a táto misia mi dala viac ako sme my  dali týmto ľudom.

Niekedy stačí s úsmevom a s otvoreným náručím ohlasovať Jeho slovo evanjelia. A byť šťastní, že patríme len Jemu. A radosť, ktorú sme od neho prijali, chceme dávať ďalej. Vedzte, že títo ľudia sú nie len hladní po chlebe, ale hlavne po skutočnej radosti, ktorú im môžeme priniesť cez nás. A naša misijná cesta nekončí ani teraz, keď sme sa vrátili domov. Bude stále pokračovať – chceme kráčať po ceste šťastia z nasledovania Ježiša po celý život.


Ako si si zvykla na cudziu krajinu? Ako vnímaš ľudí, ktorí v nej žijú?

Zvykla som si na krajinu veľmi rýchlo, ich spôsob a kultúra mi je veľmi blízka. Živosť, akou oni žijú, je mi príkladom, akým sa aj mi môžeme navôkol rozdávať. V tejto krajine som vymenila pohľad - chudobného človeka - za pohľad veľmi bohatého človeka podobnému Ježišovi, lebo pre Neho sú najcennejší práve títo chudobní. Sám bol chudobný na materiálne veci ale bohatý na lásku. Každého chudobného človeka, čo som tam stretla, bol pre mňa požehnaním, ako aj celá tá misia, ktorá sa nedá opísať slovami, všetko si nesiem vo svojom srdci. Veľmi ťažko sa nám odchádzalo od ľudí, ktorých sme si obľúbili a sú pre nás veľkým svedectvom pre náš nasledujúci život. Z tejto misijnej skúsenosti budem čerpať naozaj po celý svoj život. Uvedomujúc si, že naozajstné šťastie, ktoré môže trvať dlho, môžeme naozaj dosiahnuť len v službe Bohu.


Akú pomoc si najviac uvítali?

Modlitba. To je to, čo každý z nás potrebuje. Ako sv. Vincent povedal: ,,Dajte mi muža modlitby a on pohne svetom.,, Cez modlitbu si môžeme vyprosiť veľké množstvo Božích milostí. A keď vieme, že nám pomáhajú iní modlitbami, je to na nezaplatenie. Lebo bez modlitby a pomoci od Pána nezmôžeme nič na tomto svete. A cez ovocie modlitby môžeme veľakrát vykonávať diela, ktoré by sme z vlastnej sily neboli nikdy schopní urobiť.

 

 

















Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

8.FS MiSeVi vBanskej Bystrici

Pomaly sa nám začalo otepľovať a ako to už býva mesiac od posledného FS v marci zbehol veľmi rýchlo. Dni 22.4 -24.4. 2016 pevne označovali víkend už 8. FS a nakoniec sa naisto potvrdilo miesto, a to nie hocijaké, ale naše komunitné v Banskej Bystrici J . Hneď na úvod poďakujem našej Majke za všetky tie dary, ktorými nás nakŕmila, ale aj naše spoločné chvíle počas katechéz, adorácie, modlitieb, sv. omší stáli za to, a k tomu MiSeVáci pridali trošku napätia. Tak poďme na to J .

7.FS MiSeVi - Kvetná nedeľa v Bojničkách

Na 5.FS v Modre nás Peťka povzbudzovala, aby sme nasadli na loďku  svojho života a nebáli sa zatiahnuť na hlbinu, a veru minimálne tú prvú požiadavku poctivo plníme, lebo prišiel marec a konkrétne víkend 18. až 20.3.2016 a MiSeVáci sa stretli v obľúbených Bojničkách v centre Archa. A veru okrem veeeeľmi chutného jedla :) od našej úžasnej Majky sme sa nasýtili aj počas spoločných zdieľaní, modlitieb, prednášok, adorácie, sv. omší a hier. Tak poďme sa na to pozrieť.