Zápisky z Hondurasu

Prečítajte si, ako opisuje svoju misijnú skúsenosť Peťa, ktorá spolu s Jankou minulé leto trávila v Sangrelayi na Hondurase.

Človek ide na misie s určitými predstavami o tom, ako tam môže pomôcť, ale nakoniec zistí, že misia viac pomohla jemu ako on pomohol misii.

Moja túžba ísť na misie rástla desať rokov. Keď som uvidela plagát MiSeVi s pozvaním ísť na misiu, povedala som Bohu: “Teraz, alebo už nikdy.“ Zopárkrát som už mala možnosť cez iné organizácie odísť na misiu, ale aj napriek veľkej túžbe som vedela, že ešte nenastal správny čas. Keď na prvom stretnutí páter Pavol hovoril o misii ako o životnom štýle, vtedy mi zahorelo srdce a vedela som, že som na správnom mieste. Moje dlhoročné hľadanie sa skončilo, toto bola cesta, na ktorú Pán ukázal. Rok formačnej prípravy rýchlo plynul a počas nej sa ma Boh dotýkal a menil môj život. Jeho milosť mnou pretekala a ani na chvíľu som nezapochybovala o tejto ceste.

Na Honduras sme s Jankou prileteli v polovici júna 2015. Pristávali sme v meste San Pedro Sula, ktoré je považované za jedno z najnebezpečnejších miest sveta. Prvé komplikácie nastali hneď na letisku, keď Janke neprišiel kufor. Zábavné bolo, keď sme personálu oznámili miesto nášho pobytu - farnosť Sangrelaya, pýtali sa nás, či sa táto oblasť nachádza v Hondurase. Tak si asi viete predstaviť, na akom „konci sveta“ sa nachádza naša misia J.

Keď vystúpite z letiskovej haly, okrem toho, že Vás ovanie riadne teplo, musíte si uvedomiť, že sa už nenachádzate v prostredí, ktoré je Vám dobre známe a ani v prostredí, ktoré je podobné Vašej krajine. Honduras je chudobnou krajinou s vysokou kriminalitou. Na prvý pohľad na mňa táto krajina pôsobila ako vojnová. Všetko bolo akési šedé, všade boli policajti alebo vojaci so zbraňami a autá mali dymové sklá. Páter Stanislav nám hovoril o nebezpečenstvách mesta aj o vlastnej skúsenosti s prepadom. Toto všetko by možno v niekom vzbudilo strach, ale moje srdce bolo pokojné a oddané Bohu. Cestou na našu misijnú stanicu, sme míňali  palmové lesy, ananásové a ryžové polia aj jednoduché domčeky. Úplne posledné kilometre sme prechádzali po pláži. Keď som vystúpila z auta a videla veľký kríž postavený v strede našej misie, vyhŕkli mi slzy a nechcelo sa mi veriť, že ma Pán poslal práve do takejto krásnej krajiny.

Misijná stanica sa nachádza vo východnej časti krajiny, kde je život veľmi náročný. Podpisuje sa pod to zlá infraštruktúra, kriminalita a málo pracovných príležitostí. Mnohí ľudia prežívajú zo dňa na deň. Ich každodennou starosťou je, ako nasýtiť seba a svoju početnú rodinu. Domčeky sú väčšinou hlinené a strechu majú z palmových listov, ale niektorí už majú aj betónové, a to aj vďaka projektu našej misijnej stanice. Ľudia žijú jednoducho, pokojne a veci nekomplikujú. Zo začiatku nebolo jednoduché si na to zvyknúť. My Európania sme pre nich často ako vojaci, ktorý sa náhlia a vybavujú veci rázne a rýchlo. Oni majú čas vždy a  jednoduché veci  sú tam  naozaj jednoduché. Otázku, čo bude na obed, môžete úplne vynechať zo svojho slovníka, lebo vždy to bude ryža, kura, fazuľa a banán - varený prípadne fritovaný.

Počas našej misie sme navštevovali školy, chorých a zúčastňovali sme sa na pastoračných podujatiach v našom centre aj v dedinách patriacich do farnosti. Cesty sú tam veľmi hrboľaté  a v čase dažďov nie vždy priechodné. Na presun do jednotlivých dedín sme často používali aj loď. Počas tejto misie som hlbšie pochopila nielen materiálnu chudobu, ale hlavne, čo znamená chudoba duchovná. Vždy som mala predstavu, ako budem pomáhať v sociálnej oblasti, ale nevedela som si predstaviť duchovnú pomoc. Keď mi ľudia kládli otázku, prečo odchádzam na misiu tak ďaleko, veď práce na Slovensku je tiež dosť, moja odpoveď vtedy znela: „Pán ma povolal práve do tejto krajiny a neviem prečo.“ Teraz by moja odpoveď znela inak: „Pán chce  týmto ľudom, cezo mňa – nehodnú, hovoriť o sebe. Chce, aby aj títo ľudia poznali Jeho pravdu a mohli sa priblížiť k Jeho milujúcemu srdcu.“ Často si neuvedomujeme, aký veľký dar viery sme dostali. Berieme ako samozrejmosť, že v nedeľu máme niekoľko svätých omší, môžeme si vybrať spovedníka, alebo do akého spoločenstva sa začleníme. Oni také možnosti nemajú, aj keď by veľmi chceli. Majú jednu svätú omšu, a aj to nie každú nedeľu. Viera týchto ľudí je jednoduchá a stále popretkávaná pohanskými zvykmi a šamanizmom. Nechápu význam sviatostí, veľmi málo párov je zosobášených, sviatosť eucharistie prijímajú zväčša len starší ľudia, alebo mladí, ktorí ešte nežijú v partnerskom zväzku. Práce je tam veľa, ale náš Boh je Bohom zázrakov a krok za krokom aj cez misionárov mení srdcia a mysle týchto ľudí.

Ja osobne som v tejto krajine znova nad vecami začala žasnúť ako malé dieťa, a zároveň som si hlbšie uvedomila, že naša obeta má siahať až na drevo kríža. Ak sa plne odovzdáte do Božích služieb, okrem Božej milosti príde aj ten „zlý“ a začne zo všetkých síl bojovať o Vašu dušu. A verte mi, vždy udrie tam, kde to najmenej čakáte. Príprava na misiu je dôležitá, ale nedokáže Vás pripraviť na všetky nástrahy. Vtedy si uvedomte, komu ste uverili a utekajte pod kríž. Na našej misii v Hondurase je kríž veľký a veľmi dobre sa pod ním sedáva. J Verte mi, že Pán je milostivý a ak sa mu odovzdáte, prežijete mnoho zázrakov a veľa radosti. Mne sa na Hondurase splnilo množstvo snov a Pán si ma tam hojdal v náruči.

„Žatva je síce veľká, ale robotníkov je málo. Prosíme ťa teda, Pane žatvy, pošli robotníkov do svojej žatvy, rozmnožuj ich plesanie, zväčšuj radosť, aby sa znova vybudoval Jeruzalem.“ (úryvok z každodennej večernej modlitby na Hondurase)

Pozývam všetkých, ktorí máte túžbu v srdci žiť misijný život, pridajte sa k nám a zažijete dobrodružstvo s Bohom. Oplatí sa to. Ak sa cítite nehodní na takúto službu, tak ste na dobrej ceste, lebo Pán si povoláva slabých, aby mohol ukázať svoju veľkosť J.

-Peťa-